SK
Dňa 18. novembra 1302 pápež Bonifác VIII vydal pápežskú bulu Unam Sanctam, ktorý niektorí historici považujú za jedno z najextrémnejších vyhlásení pápežskej duchovnej vlády
Mnohí náboženskí prívrženci OPCA tvrdia, že pred storočiami pápežstvo uplatnilo právo na každú dušu na Zemi, ktorá nebola nikdy vyvrátená, takže aby ste sa mohli oslobodiť, musíte poslať Vatikánu oznámenia o zamietnutí tohto tvrdenia. Táto teória je založená na pápežskej bule Unam Sanctam a nevedomosti o oddelení cirkvi a štátu, ktoré nasledovalo, ktoré sa stalo súčasťou ústavného rámca všetkých demokratických národov.
Dňa 18. novembra 1302 pápež Bonifác VIII vydal pápežskú bulu Unam Sanctam, ktorý niektorí historici považujú za jedno z najextrémnejších vyhlásení pápežskej duchovnej nadvlády, aké kedy urobili. Pôvodný dokument sa stratil, ale jeho znenie sa nachádza v registroch Bonifáca VIII vo vatikánskych archívoch. Bula stanovuje
- dogmatické návrhy o jednote katolíckej cirkvi
- o potrebe príslušnosti k nej pre večné spasenie,
- postavenie pápeža ako najvyššieho predstaviteľa Cirkvi
- a povinnosť odtiaľto vyplývajúca z podriadenia sa pápežovi, aby patril ku Cirkvi a dosiahol spásu.
Pápež ďalej zdôrazňuje vyššiu pozíciu duchovného v porovnaní so svetským usporiadaním. Hlavné výroky buly sú nasledujúce:
- Po prvé, jednota Cirkvi a jej nevyhnutnosť spasenia sú vyhlásené a stanovené rôznymi pasážami z Biblie a odkazom na Archu povodne a na hladký odev Krista,
- Pápež potom potvrdzuje, že ako jednota tela Cirkvi je jednota jeho hlavy založená v Petrovi a jeho nástupcoch.
- V dôsledku toho všetci, ktorí chcú patriť do Kristovej rasy, sú pod nadvládou Petra a jeho nástupcov. (1)
Odpoveď na Unam Sanctam ...
Zúrivú reakciu Filipa IV., Francúzskeho kráľa a jeho ministerstva nemožno chápať mimo kontext konfliktu medzi zvyšujúcou sa mocou sekulárnych vládcov vo Francúzsku a Anglicku, ktorí prišli s pokusmi zdaňovať duchovenstvo na podporu vojny, ktorá nebola odlišná od niektorých „krížových výprav“, ktoré boli povolené v trinástom storočí - napríklad proti aragonskému kráľovi - s výnimkou toho, že vojna nebola povolená pápežom a že dane sa mali vyberať aj od duchovných. Bonifácovou prísnou reakciou na jeho veľmi impulzívne zasahovanie do medzinárodných záležitostí bola divoká bula Clericis laicos z roku 1296. (2)
V Anglicku Edward I stiahol ochranu anglického zvykového zákona od duchovenstva, čo je akcia so strašnými možnosťami. Filipovi ministri reagovali svojimi vlastnými typickými metódami: vylúčili všetkých nefrancúzskych bankárov z Francúzska a bez výnimky zakázali vývoz drahých kovov z kráľovských území. Dodávka francúzskych peňazí do rímskej kúrie úplne vyschla. Kráľovskí ministri a ich spojenci rozširovali otvorené listy, v ktorých tvrdili zvrchovanosť kráľa v jeho ríši a povinnosť Cirkvi pomáhať pri obrane ríše. (3)
Boniface urobil taktickú chybu, keď v niektorých pozíciách ustúpil. V septembri 1296 poslal rozhorčený protest Filipovi na čele s Ineffabilisom Amorom, ktorý vyhlásil, že by skôr strpel smrť, ako sa vzdal ktorejkoľvek z oprávnených výsad Cirkvi; zmierlivo však vysvetlil, že jeho nedávna bula nemala v úmysle uplatňovať žiadnu z obvyklých feudálnych daní, ktoré sú splatné kráľovi z krajín Cirkvi.
Potom prišiel jubilejný rok 1300, ktorý naplnil Rím vrúcnymi masami pútnikov a nahradil nedostatok francúzskeho zlata v pokladnici. Nasledujúci rok prekročili Filipovi ministri svoje hranice. Bernard Saisset, biskup z Pamiers v Foix, najďalej na juh pochodujúc z Languedocu, bol ťažkopádny a ťažký. Medzi juhom, ktorý nedávno trpel pri Albigensianskej krížovej výprave a franským severom, nebola láska. Pamiers bol jedným z posledných pevností katarov. Saisset netajil svoju neúctu k francúzskemu kráľovi. Filipovo ministerstvo sa rozhodlo urobiť príklad biskupa. Dňa 24. októbra 1301 bol predvedený pred Filipa a pred jeho súdom, kde ho rektor Pierre Flotte obvinil z velezrady, a bol postavený do vedenia arcibiskupa Narbonneho, jeho metropolitu. Predtým, ako na neho mohli zaútočiť na súde, kráľovská služba potrebovala pápeža, aby ho odstránil z jeho stolice a zbavil ho jeho duchovných ochrán, aby mohol byť súdený pre zradu. Filip IV. sa pokúsil získať od pápeža túto „kanonickú degradáciu“. Namiesto toho Bonifác nariadil kráľovi v decembri 1301 oslobodiť biskupa, aby odišiel do Ríma, aby sa ospravedlnil. V bule Ausculta Fili („Ucho, môj synovi“) obvinil Filipa, že hriešne podvracia Cirkev vo Francúzsku, a nie z hľadiska zmierovacieho konania: (4)
“Nech vás nikto nepresvedčí, že nemáte nadriadeného alebo že nie ste podriadení hlave cirkevnej hierarchie, pretože je to hlupák, ktorý si to myslí.”
Bonifáca zároveň vyslal všeobecnejšiu bulu Salvator mundi, ktorá dôrazne opakovala niektoré z tých istých dôvodov Clericis laicos. Potom na konci roka Bonifac zvolal so svojou zvyčajnou netaktnosťou Filipa za jeho osobné správanie a bezohľadnosť jeho služby (toto hodnotenie, s ktorým by súhlasilo mnoho moderných historikov), zvolal radu francúzskych biskupov na november 1302, ktorých cieľom je reformovať cirkevné záležitosti vo Francúzsku - v Ríme. Philip zakázal Saissetovi alebo ktorejkoľvek z nich navštevovať a predišiel Bonifácovi zorganizovaním jeho vlastného proti-zhromaždenia, ktoré sa konalo v apríli 1302 v Paríži. Šľachtici, mešťania a duchovenstvo sa stretli, aby vypovedali pápeža a vyhli sa dementrnému Deum Time („Strach Boha“), ktoré poukazoval, že Bonifac je feudálnym vládcom Francúzska. Francúzski duchovní zdvorilo protestovali proti Bonifácovým „neslýchaným tvrdeniam“. Boniface zadmietol dokument a jeho tvrdenia, ale pripomenul im, že predchádzajúci pápeži zosadili troch francúzskych kráľov. (5)
To bola atmosféra, v ktorej bol Unam sanctam vyhlásený o týždne neskôr. Jeden z Philipových ministrov, ktorý čítal „dva meče“ v bule, údajne poznamenal: „Meč môjho pána je oceľový; pápež je tvorený slovami.“ Ako píše Matthew Edward Harris, „Celkový dojem, ktorý získal, je, že pápežstvo bolo opísané v čoraz vyššej miere ako progres trinásteho storočia, hoci tento vývoj nebol disjunkčný ani jednotný a bol často reakciou na konflikty, napríklad proti Frederickovi II. a Philip Spravodlivému. Dobré meno reputácie Boniface za to, že sa neustále snažili zvýšiť pápežskú moc, sťažilo prijatie takejto extrémnej deklarácie. Jeho tvrdenie nad časom bolo považované za duté a zavádzajúce a hovorí sa, že dokument nebol vnímaný ako autoritatívny, pretože ho telo viery neakceptovalo. (6)
V reakcii na bulu, Filip vyvrátil dominikánskeho Jean Quidort. Pápež Bonifác reagoval exkomunikáciou kráľa. Filip potom zvolal zhromaždenie, v ktorom bolo vznesených dvadsaťdeväť obvinení proti pápežovi, vrátane nevernosti, kacírstva, simónie, hrubej a neprirodzenej nemorálnosti, modlárstva, mágie, straty Svätej zeme a smrti Celestína V. Päť arcibiskupov a dvadsaťjeden z biskupov sa postavil na stranu kráľa. Boniface VIII mohol reagovať iba vypovedaním poplatkov; ale už bolo príliš neskoro. Dňa 7. septembra 1303 viedol kráľov poradca Guillaume de Nogaret skupinu dvoch tisíc žoldnierov pešiakov i jazdcov. Pripojili sa k miestnym obyvateľom pri útoku na paláce pápeža a jeho synovca v pápežskej rezidencii v Anagni, neskôr nazývané ako Rozhorčenie Anagni. Všetci pápežovi sprievodcovia a jeho milovaný synovec Francesco všetci čoskoro ušli; na konci zostal iba španiel Pedro Rodríguez, kardinál Santa Sabina. (7)
Palác bol vydrancovaný a Boniface bol takmer zabitý (Nogaret zabránil svojim jednotkám zavraždiť pápeža). Bonifáca bol vystavený obťažovaniu a tri dni ho zadržiavali, počas ktorého mu nikto nepriniesol jedlo ani pitie. Mestečko pod vedením kardinála Lucu Fieschiho nakoniec vylúčilo záškodníkov. Pápež Bonifác odpustil tým, ktorí boli zajatí. 13. septembra 1303 bol sprevádzaný späť do Ríma. Napriek jeho stoicizmu bol incidentom otrasený Boniface. Postihla ho horúčka a zomrel 11. októbra 1303.
V diaľkovom zrkadle: V opojnom štrnástom storočí Barbara Tuchman tvrdí, že jeho blízki poradcovia by neskôr tvrdili, že zomrel na „hlboký chagrin“
Nástupca Bonifáca VIII., Benedikt XI., kraľoval iba deväť mesiacov. Hneď ako sa skončili veľkonočné oslavy roku 1304, vzdal sa Rímskej kúrie. Ale 7. júna 1304 z Perugie exkomunikoval Guillaume de Nogaret, Reynald de Supino, jeho syna Roberta, Thomasa de Morola, Petra Gennazana, jeho syna Stephena, Adenulpha a Nicolasa, synov určitého Mattea, Geoffreyho Bussyho, Orlando a Pietro de Luparia z Anagni, Sciarra Colonna, John, syn Landolpha, Gottifredus, syn Johna de Ceccana, Maximus de Trebes a ďalší vodcovia frakcií, ktorí prikladali pápeža Bonifáca. Zomrel 7. júla 1304. Konkláva, aby si vybrala svojho nástupcu, bola jedenásť mesiacov v slepej uličke a pred zastrašovaním kráľa Karola II. V Neapole sa rozhodlo arcibiskupa Bertranda de Gota z Bordeaux, ktorý prijal meno pápež Klement V. Na prosbu Filipa IV. z Francúzska, Clement presťahoval svoje bydlisko do Avignonu. Od tohto bodu do roku 1378 sa Cirkev v snahe udržať napätie vo Francúzsku, dostala pod obrovský tlak francúzskej monarchie. (8)
Oddelenie cirkvi od štátu…
Niektorí teológovia cítia, že to pramení z bitky Bonifáca VIII a Filipa IV. Filip bol zarmútený vendetou proti Svätej stolici až do svojej smrti. Bonifác a jeho tvrdenia nesúhlasili iba s francúzskou monarchiou a duchovným. Po celej Európe bolo v obehu mnoho textov, ktoré napadli bulu a Bonifácove odvážne nároky na moc pápežstva.
Jedným z najvýznamnejších spisovateľov, ktorý bol proti Bonifácovi a jeho viere, bol florentský básnik Dante, ktorý vyjadril svoju potrebu ďalšieho silného rímskeho cisára. Jeho pojednanie sa Monarchia pokúsila vyvrátiť pápežovým tvrdením, že duchovný meč mal moc nad dočasným mečom.
Dante poukázal na to, že pápež a rímsky cisár boli ľudia a žiaden rovesník nemal moc nad iným rovesníkom. Iba „vyššia moc“ mohla súdiť dva „rovnaké meče“, pretože Boh dostal moc vládnuť nad svojimi rešpektovanými ovečkami. (9)
References
- (1) “History of Pope Boniface VIII” Luigi Tosti, (tr. E.J. Donnelly) (New York 1911) Augustinus Theiner (Editor), Caesaris S. R. E. Cardinalis Baronii, Od. Raynaldi et Jac. Laderchii Annales Ecclesiastici Tomus Vigesimus Tertius, 1286-1312 (Barri-Ducis: Ludovicus Guerin 1871)
- (2) “The notion of papal monarchy in the thirteenth century : the idea of paradigm in church history.” Harris, Matthew (2010). Lewiston, N.Y.: Edwin Mellen Press.
- (3) “History of Rome in the Middle Ages” Ferdinand Gregorovius, Volume V.2 second edition, revised (London: George Bell, 1906)
- (4) “Saints and Sinners: a History of the Popes” (2nd ed.).Duffy, Eamon (2002) New Haven, CT: Yale University Press.
- (5) “Unam Sanctam”. Catholic Encyclopedia. New York: Robert Appleton Company. 1913.
- (6) “Sede Vacante and Conclave of 1304-1305” (Dr. J. P. Adams).
- (7) “Giles of Rome’s On ecclesiastical power : a medieval theory of world government : a critical edition and translation. Records of Western civilization.” Romanus, Egidius (2004) Translated by R.W. Dyson. New York: Columbia University Press.
- (8) “Monarchia.” Alighieri, Dante (1998) Translated with a commentary by Richard Kay. Toronto: Pontifical Institute of Mediaeval Studies.
- (9) “The crisis of church and state, 1050-1300” Tierney, Brian (1988) Published by University of Toronto Press in association with the Medieval Academy of America.
Extract from Bradley v Barber [2016] QCA 053 (15/9104):
Pokiaľ ide o význam dekrétu pápeža Františka o uplatňovaní trestného práva vo Vatikáne, odporca správne poukazuje na to, že cieľom dekrétu je iba vyjadriť sa k niektorým aspektom trestného práva vo Vatikánskom mestskom štáte. Vyhláška nie je pre túto žiadosť relevantná.
Odvolateľ tvrdil, že prísaha tohto súdu voči kráľovnej (alebo potvrdenie v tejto veci) nejako vyžadovalo, aby uplatnila zákon Vatikánu, pretože kráľovná dlhovala svoju autoritu Svätej stolici. Odvolateľ opísal tento návrh ako základ svojho tvrdenia. Bola to vec, ktorú potreboval na založenie súdu. Ako tvrdil učený primárny sudca, argument nebol relevantný.
Komentáre 0
Pridať komentár