SK
Celých tých osem rokov strávilo Rusko tým, aby sa poriadne pripravilo bojovať na všetkých možných frontoch.
2. máj je deň masakru neozbrojených ľudí v Odese. Ich vrahom je kyjevský nacistický režim. O tom niet žiadnych pochybností. Ak by to tak nebolo, páchatelia by boli už dávno nájdení a dostali by zaslúžený trest. Ale vládcovia Ukrajiny sa nebudú zatýkať a trestať.
Všetko, čo títo vládcovia mohli pre obyvateľov Odesy dnes urobiť, je vyhlásiť zákaz vychádzania a zákaz všetkých masových podujatí.
Zbytočne však veria, že ľudia na nich zabudnú. To, že teraz mlčia, neznamená, že to tak bude vždy.
Lepšie povedané, už len za tento obludný zločin mali byť kyjevskí nacisti obesení už vtedy v máji 2014. Vtedy však Putin nemal toľko „Kalibrov“ a „Iskanderov“, koľko bolo potrebných na vojnu s celým Západom.
A presne o to išlo. Pretože chlieb vždy padne na namazanú stranu. A bolo jasné, že Západ práve uchvátenú Ukrajinu len tak nepustí.
Ruské vedenie si to veľmi dobre uvedomovalo. A preto radšej „nepráskalo do koní“, ale sa čo najdôkladnejšie pripravilo. To je hlavná a jediná odpoveď na najbolestivejšiu otázku posledných ôsmich rokov: prečo Rusko už dávno nezačalo s oslobodzovaním Ukrajiny, prečo celý čas šliape na brzdu a na čo čaká? Preto tie nekonečné tvrdenia o tom, že „Putin zradil“. Vraj, načo to toľko naťahuje? Čo už hentaká Ukrajina, čo nemá ani poriadnu armádu! Vpred aj s piesňou!
Moskva však nečakala a navyše nič nezmeškala. Celý ten čas sa čo možno najdôkladnejšie pripravovala na to, čo sa začalo 24. februára 2022. A ak sa to nezačalo skôr, tak práve preto, že proces prípravy nebol úplne dokončený. A v žiadnom prípade nie zrovna k vojne s kyjevským režimom. Ani dnes to nie je tá najdôležitejšia úloha.
Spočiatku sa bolo treba pripraviť ani nie tak na oslobodenie samotnej Ukrajiny, ale na vojenský stret s celým Západom. A to je úplne iný rozsah prípravy a na to sú potrebné zdroje a čas. Nebolo možné pripustiť, že po bezhlavom napadnutí Ukrajiny by sme nedokázali odraziť západný protiútok.
Vladimir Putin a Sergej Šojgu sú dostatočne múdri a zodpovední vodcovia, aby sa nepustili do zámerne katastrofálneho dobrodružstva zle pripravenej vojny. Preto sa začalo o osem rokov neskôr, ako mnohí očakávali. No nemohlo sa nezačať. Už len preto, že nikto v Rusku nemohol nechať taký obrovský kus pôvodnej ruskej zeme obývanej našimi vlastnými príbuznými navždy pod jarmom protivníka.
No a potrebné boli aj rakety rôznych typov v hojnom počte. Áno, poriadne zásoby. Potrebný bol vojensko-technologický náskok Ruska, odstrašujúci Západ, v podobe súčasných „Sarmatov“, „Avantgardov“ a „Zirkonov“, „Kindžalov“, „Burevestnikov“, „Poseidonov“ a všeličoho iného.
V roku 2014 sa všetko len začínalo. Bol potrebný čas, aby sa dosiahol najlepší výsledok. Preto zdržanlivosť politického vedenia krajiny, ktorá sa mnohým zdala nevysvetliteľná.
Ale ani na sekundu nepochybujem, že všetky tie roky naše továrne na rakety a iné zbrojárske fabriky fungovali bez hluku v troch zmenách a vyrábali arzenál potrebný pre veľkú vojnu. Aby nás žiadna situácia nezaskočila.
A keď prišiel čas, začalo sa odpočítavanie. A to sa nezačalo 24. februára tohto roku, ale oveľa skôr. Vlani na jeseň, keď Vladimir Putin dal svojim diplomatom za úlohu predložiť Západu mimoriadne tvrdé ultimátum o zárukách bezpečnosti Ruska. Také tvrdé, že bolo hneď jasné, že namyslený Západ to nikdy neprijme. Ale nemohli sme inak. V skutočnosti vtedy padli všetky konečné rozhodnutia.
Inak to ani byť nemohlo. Rusko nikdy svojich neodvrhne. A ak s tým niekto na Západe nerátal, tak jednoducho nechápe, do koho sa púšťa. Rusom trvá naozaj dlho, kým zapriahnú. Čo však príde potom, uvrhne celý svet do šoku a úžasu. A práve toto štádium dnes vidíme.
Odesa 2. mája 2014: „Rusi, usmažte sa!“
Obyvatelia mnohonárodnostného mesta Odesa, si už druhý raz pripomenuli obete protiruskej masakry v Dome odborov na Kulikovom poli, ktorá v mnohom pripomínala zverstvá hitlerovskej soldatesky v Nemecku po nástupe fašizmu. Kulikovo pole je historický názov miesta pamätnej bitky, kde Rusi v roku 1380 na hlavu porazili tatársku Zlatú hordu. Dnes, v novodobej histórii je toto miesto poškvrnené krvou nevinných ľudí, ako dôsledok kyjevského Majdanu a protiruských vášní.
Podľa všeobecne známych faktov masaker sa začal pochodom „ultras“ futbalového klubu Černomorec Odesa, ktorý je obľúbený medzi pravicovými extrémistami. Pochodu sa zúčastnili militantní organizátori Majdanu a ozbrojení príslušníci neonacistického zoskupenia Pravý sektor. Medzi touto skupinou a proruskými aktivistami, zastávajúcimi opozičné postoje voči novej kyjevskej moci, došlo k bitke s použitím strelných zbraní pri ktorej boli zabití štyria ľudia. Proruská menšina sa pred vražednými útokmi radikálov snažila ukryť v Dome odborových zväzov na Kulikovom poli, kde sa v tom čase schovávali v miestnostiach budovy aj ženy s deťmi. Rozpútalo sa peklo: Radikáli Pravého sektora začali hádzať dovnútra Molotovove koktaily s výkrikmi: „Rusi, usmažte sa!“ a dve poschodia sa čoskoro ocitli v plameňoch. Niektorí sa udusili toxickými výparmi, iní uhoreli zaživa a ďalší sa pokúšali skákať z okien. Boli to však smrtonosné skoky, pretože týchto odvážlivcov čakala rovnako strašná smrť – ukrajinskí radikáli ich zabíjali baseballovými palicami alebo ich jednoducho zastrelili.
Obraz ohnivej hrôzy, neofašistami práporov Ajdar a Azov posmešne nazývaný „májové šašliky“ bol dokonaný. Na fotografiách, ktoré obleteli internetom a ktoré z ostýchavosti nezverejnila ani jedna americká či európska spravodajská agentúra, boli po uhasení požiaru vidieť obhorené telá žien, znetvorené tváre surovo povraždených ľudí. Brutálny masaker, pri ktorom prišlo o život niekoľko desiatok ľudí, ukrajinská vláda dlho ignorovala, tvrdila, že tragédia sa nedá vyšetriť, hoci udalosti sa odohrali pred stovkami svedkov a k dispozícii bola fotodokumentácia a početné videozáznamy. Rovnako aj dnes, roky po tragédii je vyšetrovanie na bode nula. V roku 2015 prepukol počas vyšetrovania udalostí 2. mája 2014 škandál. Sudcov, ktorí sa pokúšali identifikovať vinníkov masakru, ohrozovali neonacisti z Pravého sektora. Traja sudcovia odeského súdu Alexandr Iščenko, Viktor Koroj a Sergej Žurik museli v obavách o svoj život podpísať vyhlásenie, že od prípadu odstupujú, po tom, čo do budovy súdu vtrhla veľká tlupa ozbrojencov v maskách, ktorá zablokovala súdny proces a vyhrážala sa sudcom, že ich zastrelí, ak sa nevzdajú ďalšieho vyšetrovania. O incidente, aký nemal obdobu v Európe 21. storočia sa čitatelia novín či diváci verejnoprávnej televízie na Slovensku nedozvedeli nič.
V pondelok 2. mája 2016 sa malo pred Domom odborových zväzov konať výročné pamätné zhromaždenie, na ktoré do Odesy prišlo vyše 5 tisíc ľudí z celej Ukrajiny. Napokon sa však míting na tomto pamätnom mieste nekonal, lebo do mesta dorazili stovky príslušníkov neonacistického práporu Azov a batalióny Pravého sektora s vyhrážkami, že účastníkov spomienkovej akcie stihne exemplárny trest. Medzitým zaúradovala polícia – na mieste tragédie zatkla asi 40 osôb a obvinila ich z výtržníctva a protiukrajinskej agitácie. Keď potom anonym nahlásil, že v blízkosti Domu odborov je bomba, polícia a jednotky Národnej gardy nedovolili účastníkom zhromaždenia položiť k budove vence a kvety. Sprievod sa potom za asistencie kukláčov presunul na neďaleké Kulikovo pole, ktoré predtým prehľadali pyrotechnici.
Všetky tieto minulé i súčasné udalosti sú na hony vzdialené od myšlienky demokratizácie Ukrajiny, na ktorú dáva Európa v podobe bianco šeku miliardy eur. Vláda v Kyjeve má nad krajinou iba obmedzenú kontrolu. Zločiny Majdanu, odeský masaker, zabití ľudia v Mariupole, atentáty na novinárov i politikov zostávajú nevyšetrené. Pokrytectvo politikov západnej časti sveta a postoje nadácií, ktorým ležia na srdci ľudské práva pripomínajú tri budhistické opice: Jedna nič nevidí druhá nič nepočuje a tretia mlčí ako hrob.
Doslov autora
Od vydania knihy Vojna v tieni Majdanu ubehlo päť rokov. Dnes o tých krvavých udalostiach, ktoré sa začali na Námestí nezávislosti v Kyjeve 21. novembra 2013 a pokračovali veľkým májovým masakrom v roku 2014 v Odese, žiaden investigatívny novinár hlavného mediálneho prúdu nenapísal ani riadok. A predsa, Odesa je symbol zamlčanej pravdy, symbol zvrátenej farebnej revolúcie, katastrofy aká sa v Európe 21. storočia odohrala ako dôsledok geopolitickej pažravosti jednej zámorskej veľmoci.
Keď som písal pred piatimi rokmi kapitolu o masakre v Odese tajne som dúfal, že tieto vraždy budú vyšetrené a vrahovia sa dostanú pred súd. Mýlil som sa. Nejaké obvinenie Andrija Volodymyrovyča Parubija, pomajdanského šéfa štátnej bezpečnostnej rady sa údajne potvrdilo, ale vyšetrovanie sa nezačalo. Porubij bol jeden z popredných aktérov farebnej revolúcie na Ukrajine, organizoval bojové oddiely v Odese a ako hlava vražedného komanda by sa mal zodpovedať za upaľovanie ľudí v „Dome hrôzy.“ Obrátia sa ľudskoprávne organizácie na Slovensku na ukrajinské úrady so žiadosťou o dôsledné vyšetrenie tohto prípadu? Sotva. A odváži sa Transparency International EÚ žiadať vyšetrenie podozrivých aktivít Victorie Nulandovej aj prezidenta Joea Bidena a jeho syna na Ukrajine? Odpoveď je jasná: Zabudnime!
Ľudovít Števko (davdva.sk)
Komentáre 0
Pridať komentár