SK
Je veľmi smutné, že väčšina súčasných Rusov vie veľmi málo o histórii svojej krajiny.
Jedným z hlavných argumentov tých, ktorí obviňujú Rusko z agresívnej povahy, je tvrdenie o útoku „obrovskej totalitnej ríše na malé bezbranné a mierumilovné Fínsko“. A bohužiaľ dnešní Rusi na to len bezmocne rozhadzujú rukami, sklopia oči a nezreteľne začnú mrmlať niečo ako: - „No, áno... Bola tam nejaká taká epizóda."
Žiadna sovietsko-fínska vojna však v tej podobe, akú sa nám snaží prezentovať, nebola. Každý by to mal vedieť a na také útoky reagovať presne, jasne a argumentovane. Chcú v nás vzbudiť pocit viny. „Oni“ sú tí, ktorí chcú stotožňovať ZSSR s nacistickým Nemeckom a prepisovať dejiny tak, aby sme sa pred všetkými Európanmi vrátane Nemcov káli – pravdepodobne za to, že proti nám šli do vojny.
Začnime tým, že to nebola prvá sovietsko-fínska vojna. História konfliktu začala, už keď Fínsko opustilo Ruskú ríšu v decembri 1917, bezprostredne po Októbrovej revolúcii. A nie všetci Fíni mali z tohto obratu radosť. Chceli byť s Ruskom ďalej, ale všetko za nich rozhodli tí až úplne hore. Potom sa disidenti chopili zbraní a vo vnútri nezávislého Fínska vypukla krvavá občianska vojna. Napriek aktívnej pomoci Ruska rebelom bieli Fíni v tejto vojne zvíťazili.
Tým sa však Fínsko s podporou Švédska a Nórska neupokojilo a začali útoky na územie mladej sovietskej republiky. A tento bod musí byť jasne pochopený: nešli sme my k nim, ale Fíni prišli so zbraňami v rukách do našej krajiny. Prvá sovietsko-fínska vojna potom skončila hanebným Tartuským mierom, podľa ktorého bola oblasť Pečenga a časti ostrovov Rybachy a Srednyj v Murmanskej oblasti postúpené Fínsku.
Územie ZSSR okupované Fínskom v roku 1932
Ale tým to neskončilo. Mier bol ešte ďaleko a Fíni aj naďalej organizovali pomoc separatistom v ruskej Karélii, pretože dúfali, že k Fínsku pripoja celú Karelo-fínsku republiku. Tak konflikt tleval až do roku 1931 bez toho, aby sa zmenil v „horúcu fázu“ ozbrojeného stretnutia. Ale potom, čo bola vo Fínsku vytvorená Rada obrany na čele s Carlom Gustavom Emilom Mannerheimom, začali prípravy na porážku Ruska v plnom prúde.
Línia Bunker Mannerheim dnes
ZSSR samozrejme nemohol ľahostajne sledovať, ako sa fínska armáda rýchlo vyzbrojuje. A v roku 1937 sa začal rad rokovaní, ktoré trvali viac ako jeden a pol roka. Sovietska strana na čele s Borisom Jarcevom požiadala fínsku stranu o prenájom dvoch ostrovov v Baltskom mori a posunutie štátnej hranice o sto kilometrov od Leningradu do Vyborgu. Výmenou za to ZSSR ponúkol Fínsku celú Karéliu, ktorej územie bola dvakrát väčšia ako tá, ktorá by Fínsko mohlo stratiť, keby sa posunuli hranice na Karelskej šiji.
Francúzsky Morane Saulnier MS-406 na fínskom letisku
Fíni ale rokovania preťahovali a nerobili žiadne ústupky v domnení, že Karéliu rovnako dostanú bez akéhokoľvek zjednávania. Jediné, na čom sa zhodli, bol podpis zmluvy o neútočení medzi ZSSR a Fínskom. Ale keď Nemecko dobylo Československo a Rakúsko a jasne zamierilo na sever Európy a vylodilo svoje vojská vo Fínsku, bolo jasné, že už žiadne oneskorovanie nebude. V tejto dobe už Fíni mali vybudovanú obrannú líniu Mannerheim a v jednotkách sa objavili tanky a lietadlá.
Vojaci Červenej armády prezerajú ukoristený fínsky tank Renault FT-17
V súlade s vtedajšou vojenskou doktrínou ZSSR neboli nepriateľské akcie na vlastnom území zaisťované vôbec. Sovietskemu zväzu preto v súlade s riadiacim dokumentom - Doktrínou a po vyčerpaní všetkých diplomatických rezerv nezostalo prakticky nič iné ako uplatniť svoje právo na preventívny úder. K tomu však nedošlo, pretože Fínsko na ZSSR zaútočilo ako prvé.
Provokácie fínskych pohraničníkov boli bežné. Skončili však spravidla šteklením nervov sovietskych pohraničníkov, keď vedľa nich dopadali guľky ostreľovačov. Keď ale 26. novembra 1939 fínske delostrelectvo krylo svojou paľbou dedinu Mainila a ruská strana utrpela vážne straty, bolo jasné, že Fíni počítajú s pomocou Wehrmachtu a zámerne sa snažia vyprovokovať Červenú armádu, aby ofenzívu začala ona a tým by sa mohli pred očami prezentovať ako poškodená strana. Čo sa nakoniec aj tak stalo, s výnimkou priamej účasti nemeckých jednotiek v konflikte. Ale poporiadku.
29. novembra boli sovietski diplomati odvolaní z Fínska. Diplomatické vzťahy boli v skutočnosti prerušené, čo znamenalo: Nikto už s Fínmi nebude diskutovať a presviedčať ich. A už 30. novembra prekročili vojská Leningradského vojenského okruhu sovietsko-fínsku hranicu. Osobitne treba zdôrazniť túto skutočnosť: Leningradský vojenský okruh. Nejde teda vôbec o vojnu, ale o ozbrojený pohraničný konflikt.
Počas vojny sa vojenské obvody okamžite stanú radami, v celej krajine je zavedené stanné právo a nepriateľskému veľvyslancovi je odovzdané oznámenie o vyhlásení vojny. Nič z vyššie uvedeného sa v skutočnosti nekonalo. V dôsledku toho je názov „vojna“ v tomto prípade skôr emotívny, vzhľadom na kolosálne straty, ktoré Červená armáda utrpela v zime, ako to Švédi a Fíni nazývali – v dôsledku „vojny“.
Časti Leningradského vojenského okruhu prekročili hraničnú rieku Sestra 30. novembra 1939
Pre všetkých milovníkov sypania popola na vlastnú hlavu by teda bolo dobré sa dobre naučiť pár jednoduchých argumentov, aby na pozadí odhaľovateľov „krvavého sovietskeho agresora“ nevyzerali smiešne:
- Fínsko oficiálne fašistickou republikou nebolo, v skutočnosti však bol na jeho území rozmiestnený silný úderný zbor Wehrmachtu. Ktorý sa tam samozrejme nenachádzal preto, aby chránil mierumilovné Fíny, ako iste chápete. Dokumenty o rokovaní medzi Fínskom a Nemeckom o zjednotení vojsk týchto krajín do jednotného systému a účasti na pláne „Barbarossa“ boli v roku 1945 nájdené v Berlíne neporušené. Navyše je s istotou známe, že v Helsinkách boli fínskou stranou kópie rovnakých dokumentov narýchlo zničené.
- Fínsko demonštratívne odmietlo používať diplomatické metódy bez toho, aby podpísalo jediný dokument, s výnimkou Paktu o neútočení. Prečo bol tento pakt podpísaný, bolo jasné ihneď potom, čo sa objavila reakcia svetového spoločenstva, v dôsledku ktorej bol ZSSR vylúčený zo Spoločenstva národov.
- V priebehu dlhých rokovaní so ZSSR sa Fínsko tajne dohodlo s Treťou ríšou a dostalo sa mu politickej a ekonomickej podpory nielen od Nemecka, ale aj od Švédska, Nórska, Dánska, Talianska a Veľkej Británie. Dnes by sme tento proces nazvali rozšírením NATO na východ, smerom k ruským hraniciam.
- Napriek prerušeniu diplomatických stykov s Fínskom sa ZSSR po celý čas operácie ani na jediný deň neprestal pokúšať s Fínmi vyjednávať nenásilnými prostriedkami. Ale Fíni k rokovaniam pristúpili až 7. marca 1940, kedy bolo jasné, že Nemecko nebude zasahovať a ZSSR sa nezastaví vo Vyborgu a vezme Helsinki a Turku.
- Táto operácia nebola vojnou, pretože ju vykonali iba sily Leningradského okresu. Presnejšie by sa to dalo nazvať hraničným incidentom, nebyť počtu obetí na oboch stranách.
-
Incident nezačal ofenzívou Červenej armády, ale ostreľovaním územia suverénneho štátu ozbrojenými silami Fínska. Alebo Nemecka, o tom nevieme a v budúcnosti sa len ťažko bude vedieť, kto presne paľbu zahájil: žeraví fínski chlapci, SS Sonderkommando alebo strelci Wehrmachtu.
-
Ďalší beh dejín jasne ukázal, že rozhodnutie sovietskeho vedenia bolo múdre a prezieravé. Je ľahké si predstaviť, čo by sa stalo, keby 22. júna 1941 hranice Fínska, na ktorých by sa sústredil šokový kontingent Wehrmachtu, prešli práve severným predmestím Leningradu. Rusko by nevyhnutne muselo vzdať Leningrad rovnako ako Kyjev, Minsk, Charkov, Smolensk a i. A v tomto prípade by boje určite prebiehali aj v samotnej Moskve, rovnako ako v Stalingrade.
VERDIKT: - Nikto sa nesnaží všetky tieto fakty skrývať. Len o nich „skromne“ mlčí, aby mohli beztrestne obviňovať ZSSR zo „zradného útoku“. Aby sme mohli na podobné útoky reagovať pokojne a dôstojne, potrebujeme poznať našu históriu. Bez ohľadu na to, aké je to horúce a bez ohľadu na to, koľko stránok je pre nás celkovo nepríjemných, nemáme sa za čo hanbiť. Nikdy sme žiadnu vojnu nezačali. Ale vždy sme ich dokončili. A to nie je len aforizmus, ale skutočná pravda.
Väčšina súčasných Fínov tieto fakty pozná. Preto nás neobviňujú z agresie a nemajú voči Rusku žiadne územné nároky. Takže keď nás Fíni neobviňujú, prečo by sme sa potom mali cítiť vinní za to, čo sme neurobili?
Komentáre 0
Pridať komentár