SK
Flirtovanie s nacistami (a to je to, čo dnes vidíme v Kyjeve) končí vždy rovnako – tragédiou.
A keď im podajú mľandravú, chvejúcu sa ruku liberáli v nádeji, že získajú nových spojencov, potom začína cesta ku katastrofe.
Nacionalisti či nacisti nie sú z tých, ktorí preferujú jemnú hru s liberálnym politickým podtextom a zložité diplomatické intrigy. Ruky sa im netrasú, vôňa krvi je omamná. Zoznam ich zverstiev sa dopĺňa o nové a nové obete. Sú si fanaticky slepo istí, že nepriateľov, ktorých zabili, a to sú „moskali, židi, prekliata Rusňa“, by malo byť viac, oveľa viac. A potom pre nacistov príde čas Chatyne.
Chatyň, svetoznámy pamätník ľudskej tragédie: to, čo tam urobili nacisti v marci 1943 — nahnali do stodoly 149 civilistov, z ktorých polovicu tvorili deti, a upálili ich — vie každý v Bielorusku. Ale dlhé roky si nikto nedovolil nahlas povedať, z koho bol vytvorený 118. špeciálny policajný prápor.
Neverejný tribunál
Myslím si, že keď sa Bandera stal hlavným ideológom a inšpirátorom v Kyjeve, keď nacistické heslá OUN-UPA začali znieť s novou bojovou silou, musíme si tiež pripomenúť, čoho sú schopní ľudia vyznávajúci fašistickú ideológiu.
Až do jari 1986 som, ako väčšina obyvateľov Sovietskeho zväzu, veril, že Chatyň zničili Nemci — kati špeciálneho práporu SS. Ale v roku 1986 sa objavili skromné informácie o tom, že vojenský tribunál v Minsku súdil bývalého kolaboranta, istého Vasilija Meleška. V tej dobe bežný proces. Takto o ňom napísal bieloruský novinár Vasilij Zdanjuk:
„Vtedy sa súdili desiatky takýchto prípadov. A zrazu niekoľko novinárov, medzi ktorými bol aj autor týchto riadkov, bolo požiadaných, aby opustili miestnosť. Proces bol vyhlásený za neverejný. A predsa niečo uniklo. Šírili sa zvesti, že kolaborantovi „prišili“ Chatyň. Vasilij Meleško bol jedným z katov. A čoskoro prišli ďalšie správy napriek zatvoreným dverám tribunálu: našli niekoľko ďalších vrahov, vrátane istého Grigorija Vasjuru, vraha vrahov…“
Hneď ako sa zistilo, že v Chatyni spáchali zverstvá ukrajinskí kolaboranti, dvere do súdnej siene boli pevne zatvorené a novinári boli vykázaní. Prvý tajomník Ústredného výboru Komunistickej strany Ukrajiny Vladimir Ščerbickij sa sám obrátil na Ústredný výbor strany so žiadosťou, aby sa nezverejňovali informácie o účasti ukrajinských kolaborantov na brutálnom vraždení civilistov v bieloruskej dedine. Žiadosť bola hneď prijatá s „porozumením“. Ale pravda, že Chatyň zničili ukrajinskí nacisti, ktorí odišli slúžiť do 118. špeciálneho policajného práporu, už vyšla na verejnosť. Fakty a detaily tragédie sa ukázali ako neuveriteľné.
Marec 1943: kronika tragédie
Dnes, 80 rokov po tom strašnom marcovom dni roku 1943, bola tragédia v Chatyni priblížime takmer minútu po minúte.
Ráno 22. marca 1943 na križovatke ciest Pleščenica-Logojsk-Kozyri-Chatyň partizáni oddielu „Mstiteľ“ strieľali na auto, v ktorom bol veliteľ jednej z rôt 118. práporu bezpečnostnej polície Hauptmann Hans Welke. Áno, práve ten Welke, Hitlerov obľúbenec, olympijský víťaz z roku 1936. Spolu s ním zahynulo niekoľko ďalších ukrajinských kolaborantov. Partizáni sa stiahli. Kolaboranti privolali na pomoc špeciálny prápor Sturmbannführera Oskara Dirlewangera. Pokiaľ prišli Nemci z Logojska, bola zadržaná skupina miestnych drevorubačov, ktorých po chvíli zastrelili. Do večera 22. marca sa nacisti po stopách partizánov dostali do dediny Chatyň, ktorú vypálili aj so všetkými jej obyvateľmi. Jedným z tých, ktorí velili masakru civilného obyvateľstva, bol bývalý starší poručík Červenej armády, ktorý bol zajatý a prevelený do služieb Nemcov, toho času — náčelník štábu 118. ukrajinského policajného práporu Grigorij Vasjura. Áno, ten Vasjura, ktorého súdili v Minsku na neverejnom procese.
Zo svedectva Ostapa Knapa: „Potom, ako sme dedinu obkľúčili prišiel rozkaz, ktorý tlmočil Lukovič, vyhnať ľudí z domov a odviesť ich na okraj dediny do stodoly. Toto robili esesáci aj naši kolaboranti. Všetci obyvatelia, vrátane starých ľudí a detí, boli nahnaní do stodoly, obklopenej slamou. Pred zamknutou bránou bol pripravený ťažký guľomet, za ktorým, si dobre pamätám, ležal Katrjuk. Podpálili strechu stodoly, aj slamu — Lukovič aj nejaký Nemec. O pár minút sa pod tlakom ľudí zrútili dvere, začali vybiehať zo stodoly. Bol vydaný príkaz: „Páliť!“ Strieľali všetci, čo boli v kordóne: aj naši, aj esesáci. Na stodolu som strieľal aj ja.“
Otázka: Koľko Nemcov sa zúčastnilo tejto akcie?
Odpoveď: „Okrem nášho práporu bolo v Chatyni asi 100 esesákov, ktorí prišli z Logojska na krytých autách a motocykloch. Spolu s kolaborantmi podpaľovali domy a hospodárske budovy.“
Zo svedectva Timofeja Topčija: „Bolo tam 6 alebo 7 krytých áut a niekoľko motocyklov. Potom mi povedali, že sú to esesáci z práporu Dirlewangera. Bola to asi celá rota. Keď prišli do Chatyne, videli, že niektorí ľudia utekajú z dediny. Naša guľometná posádka dostala rozkaz na bežiacich strieľať. Prvý spustil paľbu z guľometu Ščerban, ale zameriavač bol nesprávne nastavený a guľky utekajúcich nezasiahli. Meleško ho odstrčil a sám si ľahol za guľomet…“
Zo svedectva Ivana Petričuka: „Moje stanovište bolo 50 metrov od stodoly, ktorú strážila naša čata a Nemci so samopalmi. Jasne som videl, ako šesťročný chlapec vybehol z ohňa, horelo mu oblečenie. Urobil len pár krokov a spadol, zasiahnutý guľkou. Zastrelil ho jeden z dôstojníkov, ktorí stáli vo veľkej skupine tým smerom. Možno to bol Kerner alebo možno Vasjura. Neviem, či bolo v stodole veľa detí. Keď sme vyšli z dediny, už horela, neboli v nej ani živí ľudia — dymili len zuhoľnatené mŕtvoly, veľké a malé… Ten obraz bol hrozný. Pamätám si, že z Chatyne do práporu priviezli 15 kráv.“
Treba poznamenať, že v nemeckých správach o represívnych operáciách sú počty zabitých ľudí spravidla nižšie ako skutočné. Napríklad v správe z mesta Borisov o zničení dediny Chatyň sa píše, že spolu s dedinou bolo zabitých 90 ľudí. V skutočnosti ich bolo 149, všetci boli presne identifikovaní.
118. prápor
Tento prápor vznikol v roku 1942 v Kyjeve najmä z ukrajinských nacistov, obyvateľov západných oblastí, ktorí súhlasili so spoluprácou s okupantmi, absolvovali špeciálny výcvik v rôznych školách v Nemecku, obliekli si nacistickú uniformu a zložili vojenskú prísahu vernosti Hitlerovi. V Kyjeve sa prápor „preslávil“ tým, že obzvlášť kruto vyhladzoval Židov v Babom Jare. Krvavá práca sa stala ich vizitkou a bola dôvodom vyslania týchto zabijakov v decembri 1942 do Bieloruska. Na čele každej policajnej jednotky stál okrem nemeckého veliteľa aj „náčelník“ – nemecký dôstojník, ktorý dohliadal na činnosť svojich zverencov. „Náčelníkom“ 118. práporu bol Sturmbannführer Erich Kerner a „náčelníkom“ jednej z rôt bol spomínaný Hauptmann Hans Welke. Na čele práporu bol formálne nemecký dôstojník Erich Kerner, ktorý mal 56 rokov. Ale v skutočnosti bol za všetky aktivity zodpovedný Grigorij Vasjura a pri vykonávaní represívnych operácií mal Kernerovu bezbrehú dôveru…
Vinný — zastreliť
14 zväzkov prípadu č. 104 odzrkadľovalo mnohé konkrétne skutočnosti krvavých aktivít kata Vasjuru. Počas procesu sa zistilo, že osobne zabil viac ako 360 žien, starších ľudí a detí. Rozhodnutím vojenského tribunálu bieloruského vojenského okruhu bol uznaný vinným a odsúdený na trest smrti.
Videl som čiernobiele fotografie z toho procesu. Čítal som záver psychiatrického vyšetrenia, že G. N. Vasjura v období 1941-1944 netrpel žiadnou duševnou chorobou. Na jednej z fotografií na lavici obžalovaných je vystrašený sedemdesiatročný muž v zimnom kabáte. Toto je Grigorij Vasjura.
Zverstvá v Chatyni neboli jediné, ktoré spáchal prápor, tvorený najmä ukrajinskými nacistami, ktorí nenávideli sovietsky režim.
13. mája viedol Grigorij Vasjura boje proti partizánom pri obci Dalkoviči. 27. mája prápor viedol trestnú operáciu v obci Osovi, kde bolo zastrelených 78 ľudí. Ďalej „operácia Cottbus“ na území regiónov Minsk a Vitebsk — masaker obyvateľov dediny Vilejki, likvidácia obyvateľov dedín Makovie a Uborok, poprava 50 Židov pri dedine Kaminskaja Sloboda . Za tieto „zásluhy“ nacisti Vasjurovi udelili hodnosť poručíka a vyznamenali dvomi medailami. Grigorij Vasjura po Bielorusku ďalej slúžil v 76. pešom pluku, ktorý bol porazený vo Francúzsku.
Na konci vojny sa Vasjurovi podarilo zahladiť stopy vo filtračnom tábore. Až v roku 1952 ho za spoluprácu s okupantmi tribunál Kyjevského vojenského okruhu odsúdil na 25 rokov väzenia. V tom čase sa o jeho represívnych aktivitách nevedelo nič. Prezídium Najvyššieho sovietu ZSSR prijalo 17. septembra 1955 dekrét „O amnestii sovietskych občanov, ktorí spolupracovali s okupantmi počas Veľkej vlasteneckej vojny v rokoch 1941-1945“ a Grigorij Vasjura bol prepustený. Vrátil sa domov do oblasti Čerkasy.
Keď dôstojníci KGB zločinca opäť našli a zatkli, už pracoval ako zástupca riaditeľa jednej zo štátnych fariem v oblasti Kyjeva. V apríli 1984 bol dokonca vyznamenaný medailou „Veterán práce“. Každý rok mu pionieri blahoželali na 9. mája. Veľmi rád sa rozprával so školákmi v maske skutočného vojnového veterána, spojára v prvej línii a dokonca bol nazývaný čestným kadetom Kyjevskej vyššej vojenskej inžinierskej školy M. I. Kalinina – tej, ktorú absolvoval pred vojnou.
Známy francúzsky publicista Bernard-Henri Levy tvrdí, že Ukrajinci sú najlepšími Európanmi súčasnosti. Zrejme, že sú to práve tí, ktorí obliehajú pravoslávne kostoly, podpaľujú domy svojich politických oponentov a kričia: „Vypadnite!“ každému, kto nemá rád banderovcov. Zo strany pravicových nacistických radikálov sa ozýva nahlas — zabite komunistu, žida, moskaľa…
V Chatyni stojí socha: jediný preživší kováč Josif Kaminskij so svojím mŕtvym synom v náručí…
Komentáre 0
Pridať komentár