SK
Washington aj Brusel bezmocne lapajú po dychu, čo im to zase Putin urobil!
Gargamelova lekcia z Geopolitiky!
Akiste ste si všimli bleskový konflikt v Náhornom Karabachu, ktorý sa skončil ústupom Arménov z pozícií, pripadnutie sporných oblastí okolo Stepanakertu Azerbajdžanu a, čo je najdôležitejšie, odklon premiéra Arménska a jeho vládnej strany od Ruska (CSTO) a rýchly prískok k Blinkenovi.
Nasledujú prozápadné a proeurópske zmeny, vrátane rýchleho pristúpenia k štatútu Medzinárodného trestného súdu v Haagu, ktorým sa završuje prerušenie vzťahov s Ruskom. Tieto informácie poznáte z médií. Čo však zrejme neviete?
Európa dostala po teroristickom útoku SŠA na plynovody Nordstream 1 a 2 prísľub, že im bude táto strata lacných energonosičov nahradená. Malo ísť o zdroje z Nigérie. Kvôli puču v Nigeri a neochotu Macrona zasiahnuť vojensky v Afrike tento plán definitívne zlyhal.
Objavila sa však iná, rýchlo postaviteľná trasa plynovodu do Európy bez prostredníkov, ktorí by mohli diktovať podmienky. Bonus pre otázky budúcej migrácie do Európy: trasa by bola plne pod „islamskou jurisdikciou“. Tejto trase by kraľoval volatilný obchodník, ktorý navyše roky túži po novodobej osmanskej expanzii a obnovení historického turkického regiónu s názvom Turan. Panovník menom Erdogan.
Trasa vedie z tureckej provincie Igdir do azerbajdzanskej Nakčivan a smeruje až k zdroju zemného plynu na brehu Kaspického mora (Sederek).
Tento sľub SŠA vo vzťahu k Európe musí byť splnený rýchlo a zabije viac ako dve muchy jednou ranou.
Čo sa už udialo?
Hneď po rýchlom rozuzlení v Náhornom Karabachu ústupom Arménov vydal azerbajdžanský šéf Alijev spoločné vyhlásenie s Erdoganom, že začínajú práce na spojení z Turecka do Nakčivanu (link TU). Ekonomický dôvod je prezentovaný jasne: transport zemného plynu.
Keďže však Nakčivan nemá možnosť bez súhlasu Arménska tento plynovod postaviť, je nanajvýš pravdepodobné, že sa konflikt ešte neskončil a rozšíri sa aj na územie provincie Syunik. Ten už v roku 2020 vojnu zažil (2. vojna o Karabach) a konflikt skončil 9. 11. toho istého roku, v ktorom Rusko garantovalo v trojstrannej dohode Arménom a Azerbajdžanu mier. Kroky Arménska a vyhlásenie Turecka však naznačujú, že Arménsko môže veľmi ľahko prísť o značné územie (tzv. zangezurský koridor). V tomto duchu sa aktuálne vyjadril aj významný turkológ Varužan Geghamjan.
A čo sú tie ďalšie spomínané muchy?
- Nazlostený Irán. Zangezurský koridor je pre Irán ekonomicky kritickou oblasťou. Potešenie na strane SŠA.
- Oslabené Gruzínsko. A to až natoľko, že nový plynovod cez Turecko zníži geopolitický význam Gruzínska a v budúcnosti hrozí jeho roztrhnutie. Potešenie na strane Turecka. A zároveň na strane obyvateľov oblastí sympatizujúcich s Ruskom (Abcházsko a Južné Osetsko). Tbilisi si to zrejme už aj uvedomuje.
Takto to vyzerá teraz.
Putinov arménsky gambit
Politici vo Washingtone i v Bruseli už celé roky dopredu vedeli od svojich tajných služieb, čo sa Moskovský Gosudar chystá so svojimi spojencami, azerbajdžanským diktátorom Alijevom, tureckým sultánom Erdoganom, a najvyšším iránskym ájatolláhom Alí Chameneí, vykonať s Náhorným Karabachom, a tamojšími Arménmi. Napriek tomu, že ich spoločný plán poznali, namiesto toho, aby sa ho snažili rozvrátiť, alebo aspoň spomaliť, a vyjednať pre miestnych Arménov dôstojnejšie podmienky kapitulácie a obmedzenú autonómiu, rozhodli sa pre pravý opak, a s vidinou veľkej mediálnej kampane, pri ktorej bude západný mainstream hýkať heslá o slabnúcom ruskom vplyve na Kaukaze, a bučať na Putina, že vďaka úspechom kyjevskej soldatesky na ukrajinskom bojisku, už Gosudar nemá silu, aby bránil svojich spojencov Arménov, proti tureckým spojencom Azerbajdžancom. Sa vo Washingtone aj Bruseli rozhodli, celý Putinov plán urýchliť, Arméncov podviesť a obetovať, a vinu zviesť na Putina. Geopolitika je sviňa, a na životoch miliónov v nej nezáleží, ide v nej len o zisky, vplyv a moc. Je tak na čase sa v dnešnej analýze pozrieť hlbšie na to, čo sa vlastne na Kaukaze tento týždeň odohralo, a prečo mainstream zase tak piští, aby všetky nepohodlné informácie prehlušil!
Na Kaukaze celé roky platilo, že Rusko, Arménsko, Irán a Sýria, stoja proti Turecku, Azerbajdžanu a Izraelu, a bojové pole je Náhorný Karabach. Čo platilo roky, sa od kyjevského Euromajdanu v roku 2013, a hlavne vďaka sankciám na Rusko kvôli vojne s Ukrajinou, začalo prudko meniť. A bývalí nepriatelia si začali stále silnejšie uvedomovať, že majú spoločný záujem – vybudovať vysokokapacitné logistické tranzitné systémy, ktoré budú cez iránske prístavy v Perzskom zálive, a turecké prístavy v Čiernom mori, obchádzať západné sankcie, a prepoja ich ekonomiky s Indiou, Čínou a krajinami BRICS, pretože západná ekonomika slabne, nie je schopná nakupovať ich produkty, energie a suroviny v dostatočnom množstve, západní politici len vymýšľajú, ako koho okradli. V ceste k dosiahnutiu spoločného cieľa, ako neprekvapivo stál arménsky Náhorný Karabach, a samotné Arménsko!
Prvé kroky pre svoj dnešný Arménsky gambit začal Putin už v roku 2005. Vtedy z jeho iniciatívy podpísali Rusko, Azerbajdžan a Irán dohodu o vybudovaní novej železnice Rasht/Irán – Astara/Azerbajdžan, ktorá by pozdĺž pobrežia kaspického mora nahradila jediné krajinami, a opäť umožnila transport 12 miliónov ton tovaru tzv North South Transport Corridorom.
Pôvodné koľaje totiž boli Arménmi vo vojne o Náhorný Karabach prerušené, arménska vláda ich predala do hutí na roztavenie, a Arménsko už vyše 30 rokov blokuje všetky pokusy o opätovné sprevádzkovanie tejto pôvodnej trate, vďaka tomu, že pár km koľají z azerbajdžanskej enklávy Nachičevan úzkym hrdlom cez arménske územie!
Azerbajdžan, ktorý je Bruselom aj Washingtonom mylne považovaný za nepriateľa Iránu i Ruska, dokonca poskytol Iránu mimoriadne výhodnú tzv. preferenčnú pôžičku 500 miliónov USD, aby mohol Irán novú Putinovu dráhu Rasht – Astara rýchlo vybudovať. Putin poskytol vlani v lete Íránu na vybudovanie železnice pôžičku 1.5 miliardy USD.
Celá železnica, ktorá vedie mimoriadne náročným horským terénom, sa teraz usilovne dokončuje. V roku 2022 sa Írancom už podarilo prekopať sa horami zo svojho vnútrozemského železničného uzla Rasht do svojho najväčšieho prístavu v Kaspickom mori Bandar Azali, a teraz im zostáva sa prekopať ďalšími horami a spojiť svoj prístav Bandar Azali s azerbajdžanským železničným uzlom. Milióny ton tovaru v kontajneroch však už začali podľa Putinovej vízie novým koridorom putovať a obchádzať západnú trasu. Len sa zatiaľ v Bandar Azali prekladajú na lode, ktoré ich odvážajú do ruských a azerbajdžanských prístavov, a naopak. Len od januára do mája tohto roku sa objem tovaru prepravovaného po tomto koridore zvýšil o 40% a dosiahol 4 milióny ton. Irán generuje podľa medzinárodných expertov čistý zisk 100 USD za každú tonu takto prepraveného tovaru, čo pre jeho ekonomiku predstavuje len za prvých 5 mesiacov tohto roku príjem 400 miliónov USD. Ďalšie železničné trasy sa teraz budujú z Ruska cez Kazachstan do Iránu.
Podobne nedávno dokončili a teraz rozširujú Rusko, Turecko, Gruzínsko a Azerbajdžan cez svoje územia nové železničné spojenie, ktoré obišlo územie spurného Arménska, a umožňuje od roku 2017 prepravovať niekoľko miliónov ton tovaru medzi ich ekonomikami. Tento nový železničný koridor umožňuje prepravu vlakov ako v európskom rozchode 1435mm, tak v ruskom 1520mm. Po rozšírení má mať ročnú kapacitu 20 miliónov ton tovaru a 3 milióny ton pasažierov. Vlaky pre túto železnicu boli vyrobené v Bielorusku. Vozí sa nimi hlavne tovar do Číny, do Ruska, a späť. CIA sa v posledných mesiacoch neustále sťažuje Bielemu domu, že s každou ďalšou novou Putinovou železnicou na Kaukaze, sa celá oblasť stále viac vzďaľuje Západu, a primyká k Číne, Rusku, Indii a krajinám BRICS.
Už na konci roku 2021 povolal Putin v Soči arménskeho vládcu Nikolu Pašinjana a azerbajdžanskému diktátorovi Ilhama Alijeva, a výsledkom stretnutia bol konečne súhlas Arménska, že začne obnovu zničených železničných tratí medzi Azerbajdžanom a Tureckom, a Azerbajdžanom a Tureckom, a tí rokmi. Podľa arménskych prepočtov z roku 2021 to malo vyžadovať tri roky práce a 400 miliónov dolárov. Peniaze Arménsku sľúbili poskytnúť ako Rusko tak Azerbajdžan!
Správa o obnovení železničného spojenia s Íránom vyvolala medzi podnikateľmi aj občanmi v Arménsku, na zdesenie Washingtonu, nesmiernu radosť, pretože Irán je hlavný obchodný partner Arménska, a dodáva mu takmer všetku ropu i plyn, a odoberá jeho produkty, ktoré inak nie je kam vyvážať. Všetci v Arménsku sa začali tešiť na nové obchodné príležitosti s najzavilejším nepriateľom USA. Gordický uzol kaukazskej politiky založený na tisícročnej nenávisti medzi Arménmi a Turkami, a turkickými Azerami, začal byť Putinom pomaly rozpletaný. Zostávalo len vyliečiť posledný vred - Náhorný Karabach.
Náhornému Karabachu striedavo vládli Arméni, Turci, Peržania a Rusi. Po rozpade ZSSR v ňom došlo k sérii krvavých masakrov civilistov, ktoré páchali obe strany konfliktu, a neštítili sa pri nich ani mučeniu, ani vraždeniu detí. Arméni sa radi hrajú na čisté obete, ale v deväťdesiatych rokoch to tak nebolo. Ustúpiť a uzavrieť mier nemohla ani jedna strana, pretože vedúci politici oboch krajín, hrali v konflikte z deväťdesiatych rokov kľúčovú úlohu.
Ani Putin nemohol dlhú dobu ustúpiť od tradičnej ruskej podpory Arménov, ktorá je historicky dlhoročná, a tiahne sa od čias cárov, cez Stalina, až do moderného Ruska. Proti Putinovi a jeho politike "nízkej podpory Arménska" v posledných rokoch neustále vystupovali ruskí politici typu Igora Strelkova, ktorí neustále snívajú o obnovení rozsahu cárskeho pravoslávneho impéria, alebo tí, ktorí túžia po obnovení ZSSR. Obe tieto skupiny, ktoré sa sami označujú za "pravých ruských vlastencov" vedú neustálu telegramovú vojnu proti Putinovi, a jeho kremeľskej administratíve, a obviňujú ich z neustálej zrady tzv. svätých ruských záujmov.
Nie inak tomu bolo aj tento týždeň pri bleskovej azerbajdžanskej ofenzíve, ktorá ukončila existenciu panstva Arménov v Náhornom Karabachu. Ruské telegramové kanály sršali hnevom na vládnych arménskych zradcov, ktorí odmietli prísť domobrane Náhorného Karabachu na pomoc, a tak údajne znemožnili tamojším ruským jednotkám, aby sa pripojili k boju proti moslimom. A súčasne nevyberavo napádali Kremeľ aj Putina za neschopnosť a zradu ruských záujmov a viery. Rad ruských kanálov prevádzkovaný bývalými agentmi GRU, ktorí donedávna pracovali pre Prigožina, a podporovali zatknutého Strelkova, včera tvrdili, že návšteva Ilhama Alijeva v Kremli pri Putinovi, uskutočnená ihneď po včerajšom ukončení víťaznej a nezvyčajne nekrvavej azerbajdžanskej ofenzívy v Karabachu bola výsmechom všetkému ruskému ľudu. A že Alijevov sľub potrestať pôvodcu smrti niekoľkých ruských vojakov, ktorí sa stali terčom jedinej zmätočnej paľby Ázerov pri ofenzíve, a vyplatiť ich rodinám milióny dolárov odškodného, je urážkou celého Ruska! Ruskí vlastenci dokonca včera hromadne šírili panické analýzy, že Alijevove turkické bandy sa nezastavia dobytím Náhorného Karabachu, ale čoskoro prerazia a obsadia aj tzv. Zangezurský koridor, ktorý bráni pozemnému spojeniu Azerbajdžanu s jeho enklávou Nachičevanom, ktorá ako jediná hraničí s Tureckom. Tento Zangezurský koridor je výsostným štátnym územím Arménska, a vedú cez neho staré sovietske železnice a cesty spájajúce Turecko, Irán, Arménsko, Gruzínsko, Azerbajdžan a Rusko. Podľa ruských ortodoxných pravoslávnych nacionalistov je dobytie tohto koridoru hlavným cieľom turkických národov a zárodkom pre ich plánované kaukazské impérium!
(Zangezurský koridor na obrázku dole je zelená čiara cez ružové arménske územie.)
Že je situácia okolo Putinovho Arménskeho gambitu v Rusku napätá svedčí aj zapojenie Александрa Коца do propagandistického úsilia Kremľa, celú záležitosť Rusom vysvetliť. Александр Коц je jeden z hlavných Putinových propagandistov. Podľa jeho článku publikovaného v stredu 20. septembra na čelnej strane portálu Komsomolskaja pravda, Rusku nezostalo, než minimalizovať straty arménskeho obyvateľstva a zabrániť masakrom civilistov, pretože zradné arménske štátne vedenie na čele s Nikolom Pašinjanom predalo vlani na jeseň v Prahe na prianie Francúzska a Bruselu Náhorný Karabach Azerbajdžanu výmenou za ochranu zvyšku Arménska Západom, a od tej doby vytrvalo útočí na svojich jediných verných spojencov Rusov. Putinovi tak nezostalo nič iné, než dohliadnuť na nekrvavý prechod moci nad Náhorným Karabachom. A keď si Arméni včas neuvedomia, že ich jediní skutoční ochrancovia sú Rusi, prídu čoskoro aj o Zangezurský koridor, pretože Západ ich aj tak brániť nebude. A Rusko ich bude brániť, len keď vyženú súčasných zradcov!
Putin má ako vždy, všetko dokonale načasované. Týždeň pred rýchlym dobitím Náhorného Karabachu sa arménske velenie chválilo, a české médiá papagálili, že Arménsko začalo na svojom území prvé vojenské cvičenie s americkou armádou, a že USA Arménsko ochránia pred konfliktom s Azerbajdžanom! Pentagon je teraz celému svetu na smiech, pretože akonáhle USA sľúbili Arménsku ochranu namiesto Ruska, tak prišlo o svoje krvavo vybojované územie, a Biely dom ani nehlesol. Ruská propaganda k tomu spokojne ventiluje, že Arménsko odmietla účasť na letných manévroch obranného spoločenstva bývalých krajín ZSSR v Bielorusku, a že od leta podporuje humanitárnymi zásielkami kyjevskú soldatesku. Putin si môže spokojne mädliť ruky, zmenil spojencov bez toho, aby prišiel o tvár, a výsledkom sú desiatky miliónov ton tovaru, ktoré sa cez územie nových spojencov začínajú pohybovať z Ruska do Indie a Číny a späť. Všetci zainteresovaní sú spokojní. Až na Arménsko, tí boli obetovaní na oltár západnej propagandy, a teraz budú mať asi jediné šťastie, že ako Putin, tak Alijev nebudú chcieť svoje rýchle víťazstvo skomplikovať nejakú mediálne príťažlivou genocídou, či represiami. Ostatne nie náhodou, zamieril Alijev ihneď po víťazstve nie do Washingtonu alebo do Bruselu, ale do Moskvy. Že ruský vplyv na Kaukaze posilnil, je tak zrejmé. Rovnako tak je zrejmé, ako priznala aj CIA, že si Rusko cez Azerbajdžan vybudovalo nový logistický koridor, ktorým bude obchádzať západné sankcie.
Západným politikom je osud státisíc arménskych kresťanov, ktorí sa cez noc stali obyvateľmi územia, ktoré teraz patrí ich úhlavným nepriateľom, ukradnutý. Na rozdiel od Putina tento týždeň neurobili ani jediný krok, aby ich osud nebol rovnako krutý, ako bol osud stoviek tisícov Azerov i Arménov, ktorí padli za obeť etnickým čistkám v deväťdesiatych rokoch, alebo boli vtedy vyhnaní zo svojich domovov. Smutné a varovné je, že o osude karabašských kresťanov sa rozhodlo bez nich vlani na jeseň v Prahe, úplne rovnako ako sa rozhodlo o osude Čechov, Moravanov a Slezanov aj bez nich pred rokmi na jeseň v Mníchove. Že u oboch rokovaní o osudoch východných Európanov bez nich boli vždy Francúzi a Nemci, je už na pováženie!
Komentáre 0
Pridať komentár